NAD EVANJELIOM O MILOSRDNOM SAMARITÁNOVI

            Keď páter Ernst Schnydrig uvažoval nad evanjeliovým podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, popustil trochu uzdu svojej fantázii a nechal príbeh prebiehať ďalej. Píše:
            „Keď šiel Samaritán po druhý raz do Jericha, opäť našiel zraneného a opäť mu pomohol. Šiel rovnakou cestou po tretí, štvrtý, piaty raz a zakaždým na nej našiel nejakého zraneného. Vždy mu pomohol. A keď šiel tadiaľ po x-tý raz, predstavil si: „Určite tam opäť nejaký leží...“ A naozaj. Ako obvykle siahol po oleji a víne, vymyl mu rany a vysadil ho na zviera, ktoré už naspamäť poznalo cestu k hostincu a samo sa vybralo tým smerom. Tentokrát ale už bez Samaritána. Ten si totiž povedal, že si musí na lupičov počkať a postarať sa, aby s tým konečne prestali.“
            Aj našou úlohou je nie iba trpne znášať zlo a nespravodlivosť. Našou povinnosťou je nešťastie predvídať a predchádzať mu.

GUY GILBERT: O SÚDNICTVE

            Často som svedkom pohŕdania pri súdnych procesoch s mladistvými páchateľmi, ktorí boli pristihnutí pri čine. Ľahko a rýchlo je vynesený rozsudok nad týmito ľuďmi. Často ide o cudzincov. Nikto ich nepočúva. Nie sú schopní sa obhajovať. Niekedy predseda súdu kladie otázky tak rýchlo, že im obžalovaní dobre nerozumejú a nemôžu na ne odpovedať.
            Raz, pamätám sa, istý obžalovaný černoch začal po vynesení rozsudku niečo drmoliť. „No, konečne, tak predsa ste našli reč... Ale teraz je už neskoro,“ komentoval to predseda. A pritom ten úbožiak iba povedal: „Neviem dobre po francúzsky...“
            Inokedy by som sa v súdnej sieni najradšej prepadol od hanby. Istá prokurátorka raz bez rozpakov povedala sedemnásťročnému chlapcovi: „Ste úbožiak. Váš otec bol alkoholik a vaša matka prostitútka. Zmôžete sa iba na úbožiacke lúpeže. Žiadam najvyšší možný trest.“
            Dostal ho. Ale chudáka chlapca to ani neprekvapilo. Bol presvedčený, že prokurátorka má pravdu. Že ani nie je schopný inak žiť. Iba ho úplne obrala o nádej, ktorú však on v sebe aj tak dávno nemal. Sám vo vlastných očiach nemal nijakú cenu, a ona mu to iba potvrdila. Pomyslel som si – je to chudera, nehodná povolania, ktoré vykonáva.
            Keď má advokát hájiť obžalovaného, poukáže síce na nešťastné detstvo klienta, ale v skutočnosti nič bližšie o ňom nevie. Ani ho to nezaujíma. A keď ho obhajuje, aj tak to nikto neberie na vedomie. Súd si na príbehy mladých gangstrov privykol. Sú si tak podobné! Následne súd aplikuje zákon neúprosne bez predstavivosti alebo citu.
            Nie vždy to ale dopadne zle. Raz som bol prítomný pri procese, kde som mal svedčiť o obžalovanom Michelovi. Predseda súdu najprv dramaticky vzal spis a chvíľu ho podržal vo výške, aby všetci videli, aký je obsiahly. Potom sa pustil do dlhého vypočítavania priestupkov obvineného.
            Prišla rada aj na moje svedectvo. Začal som: „Pán predseda, zabudol ste sa zmieniť o roku 1972...“ Predseda nepochopil narážku. Preto som mu to vysvetlil: „V tom roku je totiž medzera. Vtedy Michel odišiel na náš statok do Provence a pracoval tam na oprave starej stavby v troskách. Celý rok drel až do roztrhania tela. V dedine ho mali radi, naviazal tam veľa priateľských vzťahov. Keď búrka v dedine spôsobila veľa škôd, obetavo pomáhal pri zvážaní úrody. Keď neskôr v dedine ochorel pekár, po tri týždne chodil zarábať cesto na chlieb – deň čo deň o druhej ráno. Dedinčania na jeho prejavy dobrej vôle dodnes spomínajú.
            Čo je však najdôležitejšie - pre neho to bol rok nádeje, rok, kedy uveril, že sa z toho môže dostať. Veril, že nájde v sebe silu a dokáže žiť podobne ako iní mladí ľudia. Po návrate do Paríža, žiaľ, došlo k recidíve. Ale on sa chce na to miesto opäť vrátiť. Čakáme tam na neho, aby sme mu znova pomohli...“
            Súd to pochopil. Dal mu ešte šancu. Odmietol vyniesť rozsudok len na základe minulosti.
            Alebo iný príbeh. Richard. Prechádzal sa vtedy v cele ako dravá šelma sem a tam. Keď ma zbadal, radosťou vyskočil. Dozorca ma k nemu do cely zamkol.
            Chcel som prehovoriť na súde na jeho obhajobu. Keď som sa ale dostavil, bolo už jednanie prerušené, pretože Richard sa chvíľu predtým vrhol na predsedu senátu. Mňa, keď som prišiel, požiadali, aby som zašiel do cely za obžalovaným. Od predsedu senátu mi bolo odkázané: „Chlapec má nepredvídateľné správanie. Umožňujem pánovi Gilbertovi časovo neobmedzený rozhovor s ním.“
            Rozprávali sme sa s Richardom veľmi dlho. Niekoľko hodín. Vyfajčili sme pritom mnoho cigariet. Potom bolo opäť zahájené súdne konanie. Richard sa síce nezmenil z vlka na baránka, ale správal sa inak, keď si bol vedomý, že som tam – niekto, kto mu rozumie a kto sa dokáže na jeho život pozerať aj z druhej strany.
            Predložil som súdu návrh, že chlapca umiestnim v jednom hostinci mimo Paríža v rodine, ktorá sa zaoberá včelárstvom. Mám také rodiny, ktoré sú ochotné pomáhať týmto ľuďom, vychádzajúcim z pomerov, ktoré ich zákonite vedú ku kriminalite. Na vidieku, kde sa chlapcom ponúkne istá zodpovednosť, sú šance, že sa uchytia, väčšie ako v Paríži.
            Vďaka Bohu, sudca vyniesol spravodlivý rozsudok a nakoniec dodal: „Tak teda, Richard, keď za tri týždne vyjdete z väzenia, odíďte k tým manželom a potom mi privezte fľašu medu...“
            Chlapcovi bola daná šanca. Teraz žije normálny život. Či priniesol sudcovi ten med, to neviem. Ale v ten deň som pochopil, akú moc má súdnictvo.
            Richard sa „zachránil“. Ale čo tí ostatní, tí všetci ostatní, ktorí nemajú nikoho, kto by sa ich ujal?

(zdroj: Guy Gilbert, Bratr vyvržených)